Rádioterapia

Ionizujúce žiarenie nie je viditeľné, ani ho necítime. Najčastejšie sa používa elektromagnetické (röntgenové), gamma a elektrónové žiarenie. Liečba žiarením iných druhov, ako sú neutróny, protóny či π-mezóny sa zatiaľ uskutočňuje iba na vybraných pracoviskách, nakoľko ide o veľmi nákladnú liečebnú metódu, ktorej účinnosť je ešte stále predmetom klinického výskumu.

Druhy ionizujúceho žiarenia

Zdrojmi ionizujúceho žiarenia sú nielen ožarovacie prístroje, ale aj prírodné a umelé rádioaktívne látky. Najrozšírenejšími ožarovacími prístrojmi sú urýchľovače elektrónov, hlavne lineárny urýchľovač a kobaltové ožarovače, ktorých zdrojom žiarenia je rádioaktívny kobalt.

Röntgenové ožarovače dnes takmer ustúpili do pozadia a používajú sa najmä na liečbu nenádorových ochorení a povrchových (plytko umiestnených) malígnych nádorov. Na špičkových pracoviskách sa pracuje s cyklotrónmi ako zdrojmi neutrónového, protónového a π-mezónového žiarenia. Dlho používaný prírodný rádioaktívny prvok rádium dnes nahradili umelé rádioizotopy, ako sú cézium, irídium, ytrium, tantal, zlato a iné.

Biologické pôsobenia žiarenia 

Pri ožiarení tkanív a orgánov dochádza (v dôsledku absorpcie energie žiarenia cestou ionizácie v živej bunke) ku zmenám jednotlivých bunečných štruktúr, predovšetkým genetického materiálu (deoxyribonukleovej kyseliny – DNA) s následnými zmenami bunečného metabolizmu.

Výsledkom týchto zmien je poškodenie až usmrtenie bunky.

Aké sú rozdiely v citlivosti normálnych a nádorových buniek na žiarenie? 

Nie všetky bunky ľudského tela rovnako reagujú na pôsobenie ionizujúceho žiarenia, čiže sú rozdielne citlivé na žiarenie. Veľkou citlivosťou sa vyznačujú predovšetkým rýchlo sa deliace bunky zhubných nádorov, ale nie každý zhubný nádor je rovnako citlivý na žiarenie. Rozdielnu citlivosť na žiarenie vykazujú aj bunky, tkanivá a orgány ľudského tela. Tak napríklad krv a krvotvorné orgány, zárodočné bunky mužských a ženských pohlavných žliaz (semenníkov a vaječníkov) sú veľmi citlivé, kým tkanivá svalov, kostí alebo nervovej sústavy sú málo citlivé na žiarenie.

Rozdielna citlivosť na žiarenie nádorových a normálnych buniek umožňuje liečebné pôsobenie ionizačného žiarenia na zhubné nádory. Po určitej dávke žiarenia dochádza totiž k zastaveniu delenia až k usmrteniu buniek nádoru, zatiaľ čo bunky normálnych tkanív v okolí nádoru zasiahnuté žiarením si zachovávajú schopnosť zotaviť sa z radiačného pôsobenia.

Nádory sa podľa citlivosti delia na rádiosenzitívne (citlivé), obmedzene rádiosenzitívne(menej citlivé) a rádiorezistentné (necitlivé, čiže odolné voči žiareniu).

Rádiosenzitívne nádory sú: leukémia, lymfómy, seminómy, dysgerminómy, nádory detského veku(Wilmsov nádor obličky, meduloblastóm, neuroblastóm, Ewingov sarkóm, retinoblastóm).Tieto nádory sú liečiteľné, často sa rádioterapia kombinuje s chemoterapiou.

Nádory obmedzene radiosenzitívne sú citlivé na žiarenie, avšak ich citlivosť je podobná ako citlivosť zdravého tkaniva. Liečba týchto nádorov si vyžaduje také dávkovanie, aby nebolo poškodené zdravé tkanivo. Do tejto skupiny patria karcinómy hlavy a krku, kože, krčka a tela maternice, močového mechúra, obličiek, prostaty, konečníka, pažeráka, prsníka, štítnej žľazy a bronchogénny karcinóm.

Do skupiny rádiorezistentných nádorov patria niektoré nádory chrupaviek (chondrosarkóm), kostí (osteogenný sarkóm), mozgu (meningeóm, oligodendrogliom), malígny melanóm a iné.Tieto sa liečia predovšetkým chirurgicky. Tam, kde chirurgická liečba nie je možná, možno rádioterapiou dočasne zastaviť rast nádoru. Žiarenie sa musí dávkovať tak, aby sa neprekročila dávka prípustná pre zdravé tkanivo.

Ako sa používa rádioterapia v liečbe nádorov si povieme v ďalšom článku.