Ako sa rozprávať o rakovine (2. časť)

Reakcie na slová "Mám rakovinu"

Mnoho ľudí nevie, ako zareagovať, keď im niekto povie, že má rakovinu. Typickým príkladom, kedy dobre mienené slová môžu mať opačný efekt, je situácia, kedy sa pacient niekomu zverí so svojou bolesťou, strachom a smútkom, a dotyčná osoba sa ho snaží nasilu povzbudiť a rozveseliť.

Ak je to chorej osobe nepríjemné, môže jednoducho požiadať, aby sa ju pokúsili len vypočuť, bez posudzovania či dávania rád (ak o ne sám nepožiada). Vždy je dobré mať niekoho, kto Vás vypočuje. Netreba sa dať odradiť ľuďmi, ktorým sú pacientove pocity nepríjemné.

Niektorí ľudia nie sú schopní počúvať, nie je to chyba chorého, ale ich vlastné pocity strachu, alebo zlé skúsenosti. Čím skôr si pacient uvedomí, že s niektorými ľuďmi sa dá hovoriť otvorene a s inými nie, tým ľahšie sa zameria na tých správnych ľudí, ktorí ho dokážu vypočuť bez zbytočných slov.

Informovanie prostredníctvom inej osoby

Ľuďom trpiacim rakovinou sa môže často stať, že sú okolím prinútení odpovedať na citlivé otázky aj keď sa na to necítia. V takom prípade je vhodné požiadať rodinného príslušníka, alebo blízkeho priateľa, aby sa stal akýmsi „hovorcom“. Opakovať všetkým dokola čo je nové keď človek bojuje s chorobou je emocionálne náročné.

Podávaním správ prostredníctvom hovorcu sa pacient odbremení, ale zároveň budú jeho blízki vždy informovaní o tom, čo sa práve deje bez toho, aby kládli vyčerpávajúce otázky. Ďalšou veľmi praktickou možnosťou je využívanie hromadných emailov, respektíve blogov.

Človek trpiaci rakovinou vzbudzuje v ľuďoch vo svojom okolí zvedavosť, dokonca ja keď ich bližšie nepozná. Preto je dobré, keď si pacient dopredu pripraví vhodné odpovede pre tých, s ktorými sa nechce o svoje skúsenosti a trápenie podeliť. Vo väčšine prípadov stačí jemne naznačiť, niektorým však treba povedať priamo, že si neprajete rozoberať s nimi svoje súkromné problémy.

Je nutné sa s každým baviť o mojom stave?

Reakcie okolia na chorobu môžu prísť v tých najnevhodnejších okamihoch, napríklad keď má pacient obzvlášť zlú náladu, alebo keď sleduje vystúpenie svojho dieťaťa na školskej besiedke, či pri nakupovaní v obchode. V tej chvíli chorý človek naozaj nemá náladu počúvať iných ľudí, ich príbehy a rady aj napriek tomu, že si uvedomuje, že sa ho trebárs snažia povzbudiť, alebo utešiť.

Takýchto ľudí treba vedieť zdvorilo odmietnuť. Pomôže pár hlbokých nádychov a slušné naznačenie: „Ďakujem, že si o mňa robíte starosti, ale rád by som sa sústredil na niečo iné ako na svoju chorobu.“ Chorí človek si v týchto situáciách musí uvedomiť, že je na ňom, či sa rozhodne o svojej chorobe rozprávať, alebo nie.

Jednou z najčastejších otázok, ktorú pacient počuje po tom, ako sa niekomu zverí so svojou chorobou je otázka: „Ako ti môžem pomôcť?“ Prirodzenou reakciou je snaha presvedčiť daného človeka, že pomoc nie je potrebná. Je tomu tak najmä preto, že v danej chvíli chorý naozaj nevie, ako by mu mohla dotyčná osoba pomôcť, chce si zachovať svoje súkromie, alebo má pocit, že nepotrebuje ďalšieho človeka, ktorý by ho obskakoval. Pre pacienta je dôležité uvedomiť si, že väčšina ľudí úprimne chce pomôcť a že počas liečby nastanú situácie, kedy bude ich pomoc naozaj potrebovať.

Najmä najbližší príbuzní majú potrebu čo najviac pomáhať a podporovať, pretože ich to uistí v tom, že sú dôležitou súčasťou života pacienta. Preto by mal každý pacient dovoliť svojim blízkym a priateľom, aby mu pomáhali. Vždy je dobré požiadať o pomoc s konkrétnym problémom, napríklad odvoz k lekárovi, upratanie, nákup, alebo pomoc so starostlivosťou o deti pacienta. V niektorých prípadoch človek skrátka nevie, s čím by mu mohli iní pomôcť, ale pomôže mu už len samotná ponuka pomoci a vedomie, že sa má na koho obrátiť.

Nerobte sebe ani iných rakovinu ešte ťažšou ako je...

Rakovina je ťažká choroba nie len fyzicky, ale aj psychicky. Preto by sa pacienti s touto diagnózou nemali izolovať od svojho okolia, práve naopak, mali by sa snažiť otvorene hovoriť o svojich pocitoch a obavách s najbližšími členmi rodiny a priateľmi. Mentálna podpora je veľmi dôležitým aspektom liečby, pretože pomôže pacientovi s týmto ťažkým bremenom.

Chorý človek by mal počúvať svoje vnútro a neignorovať svoju potrebu niekomu sa vyrozprávať. Rovnako by nemal zanedbávať svojich najbližších a ich potrebu rozprávať sa s ním o tom, čo prežíva. Nasadiť si na tvár falošný úsmev a tváriť sa, že je všetko v poriadku, keď sa človek v skutočnosti cíti práve naopak nie je dobrým riešením. Aj keď sa takto môže snažiť ochrániť svoje okolie, nie je voči ostatným fér schovávať svoje skutočné pocity. Treba vždy mať na pamäti, že obe strany sa snažia zvládnuť situáciu čo najlepšie v rámci svojich možností.

Ak je niekomu nepríjemné zveriť sa svojim najbližším, môže sa obrátiť na pomoc psychológa, alebo podpornej skupiny, kde sa na pravidelných stretnutiach naučí hovoriť o svojich pocitoch. Niekomu môže vyhovovať aj podpora náboženskej komunity, účasť na seminároch a workshopoch, alebo diskusie na internetových fórach.

Ak človek nie je zvyknutý zverovať sa so svojimi pocitmi, je úplne v poriadku, ak odmietne zveriť sa len tak hoci komu. Práve naopak, treba si dôkladne vybrať, komu sa človek zverí. Pre mnohých je to príležitosť popracovať na rodinných vzťahoch a nájsť cestu a dôveru k svojim najbližším.