Moje stretnutie s rakovinou

V auguste roku 2006 sa od základov zmenil môj život. Mala som vtedy sedemnásť rokov. Počas preventívnej gynekologickej prehliadky mi lekár zistil cystu na vaječníku. Nakoľko bola dosť veľká a lekár vedel, že je to vážne, poslal ma hneď na druhý deň do nemocnice, aby to skonzultoval s primárom na gynekologickom oddelení.

Po vyšetreniach bolo jasné, čo ma čaká. Operácia, ktorej som sa veľmi bála. Nikdy dovtedy som totiž nebola v nemocnici. Vážnosť celej situácie upevňovalo to, že rodičia, sestra, starí rodičia a najbližšia rodina sa veľmi trápili. Ja som vtedy netušila, čo všetko ma čaká.

Opéracia s jej dôsledky

V septembri som podstúpila operáciu, pri ktorej mi odstránili jeden vaječník a okrem toho aj slepé črevo, ktoré by vraj onedlho aj tak muselo ísť vonku. Nádor vážil neuveriteľných 3500g a každý sa čudoval, ako je možné, že som dovtedy nič necítila. Nič ma nebolelo, nemala som horúčky, bola som proste zdravá. Po výsledkoch z histológie mi rodičia povedali, že budem chodiť na infúzie.

Až prvé vyšetrenie u onkológa a oboznámenie sa s chemoterapiou, jej priebehom a vedľajšími účinkami, vo mne vzbudili veľký strach. Rozplakala som sa a nikto ma nedokázal utíšiť. Nebolo jednoduché počuť, že budem chodiť na množstvo infúzií, že mi vypadajú vlasy, bude mi bývať nevoľno a vyskytnúť sa môže niekoľko vedľajších účinkov. Bála som sa a nevedela, čo to pre mňa bude všetko znamenať.

Chemoterapia

V tom čase som mala nastúpiť do tretieho ročníka na gymnáziu. Aby som nemusela prerušiť štúdium, rodičia požiadali o individuálny študijný plán, ktorý mi vedenie školy schválilo. Môj život sa od prvého dňa chemoterapie výrazne zmenil. S odstupom času to nenazývam životom, ale prežívaním.

Doobeda som absolvovala ambulantnú chemoterapiu, počas ktorej sa mi do organizmu cez kanylu dostávala cis-platina a množstvo podporných látok. Posledná malá infúzia vyvolávala pocity ospalosti. Potom pre mňa prišiel ocino, alebo bola so mnou mamina, raz aj sestra a cestovali sme domov. Takmer hodinovú cestu som prespala.

Po príchode domov som ledva niečo zjedla a do večera spala. Potom pozrela televízor, trávila čas s rodičmi a starými rodičmi a opäť išla spať. Takto to prebiehalo päť dní. Potom dva dni oddychu, následne dva pondelky len injekcie. Vlasy mi vypadali už po prvom cykle, nechuť k jedlu sa prejavovala až s pribúdajúcimi cyklami a nevoľnostiam som sa našťastie vyhla. Počas dvoch týždňov bez chemoterapie som sa zotavovala a učila sa na skúšky do školy.

Takýto cyklus sa zopakoval štyrikrát a pred Vianocami som ukončila liečbu. Výsledky naznačovali, že zabrala. Až januárové CT- vyšetrenie tieto odhady potvrdilo. Rakovina sa už v mojom tele nevyskytovala.

Po vyliečení

Odvtedy ubehlo už šesť rokov, ktoré prešli ako voda. Každá kontrola, ktorú som absolvovala, každé CT- vyšetrenie či každá choroba alebo nejaká bolesť sa u mňa spájala a dodnes spája s veľkou obavou. Čo ak sa to vrátilo? Viem, že musím myslieť pozitívne a nepripúšťať si fakt, že by bola rakovina opäť v mojom tele. Ale aj tak, je to veľmi ťažké.

Rakovina ma veľmi zmenila. Po fyzickej aj psychickej stránke. Zo dňa na deň som musela dospieť, bojovať o svoj život a prežívať niečo, čo by som nepriala nikomu. Už nikdy nič nebude také, ako bolo. Až priveľa vecí sa zmenilo, zmenila som sa aj ja. Život vidím inak, zmenili sa moje priority. A spomienky na to, čo som prežila, ma stále v určitých dňoch počas roka prenasledujú. S tým sa však už nedá urobiť nič. Tlačidlo DELETE totiž v našej hlave neexistuje...