Psychické zmeny u žien s rakovinou prsníka

Rakovina prsníka nezasiahne len fyzickú oblasť človeka. S vyslovením tejto diagnózy nastáva obdobie, ktoré je veľmi náročné na udržanie psychickej rovnováhy. Je to hraničná životná situácia, ktorá hlboko zasahuje v mnohých oblastiach do života ženy.

Nová, neznáma a hlavne náročná situácia ju núti k prijatiu neplánovaných zmien a strát. Prirodzenou reakciou je predovšetkým zármutok, strach, šok, zloba spolu s ľútosťou, ale aj radosť, že sa rakovina rozpoznala a začala byť liečená.

Vzťah lekára a pacientky, budovanie vzájomnej dôvery

Mnoho žien s postupujúcou liečbou pociťuje únavu, bezradnosť a často aj stratu nádeje. Stanovením diagnózy dochádza k prežívaniu najväčšieho obdobie neistoty a strachu z neznámeho. Pokiaľ je ale diagnóza prijatá a správne pochopená, nemusí ísť o najhoršiu situáciu, ale aktuálna situácia môže v sebe niesť aj prvok zmeny.

Pochopenie priebehu onkologického ochorenia závisí predovšetkým od osobných dispozícií jedinca. Oznámenie diagnózy prináleží len lekárovi.

V dnešnej dobe je kladený dôraz na pravdivé, ale šetrné oznámenie diagnózy. Takýto postup vedie k posilneniu vzájomného vzťahu medzi lekárom a pacientom.

Lekár jedná s chorým pacientom ako s partnerom a dáva priestor otvorenej komunikácii. K úspešnému prekonávaniu a vyrovnaniu sa s rakovinou počas liečby sa musí minimalizovať najmä pacientov strach, hnev a depresie. Lekár nemusí chorého viesť za ruku, ale mal by rozpoznať momenty, kedy je emocionálna podpora rovnako dôležitá ako zdravotná starostlivosť.

Zväčšovanie nádeje tiež posilňuje pacientovu dôveru v starostlivosti a podporu, ktorú bude dostávať. Falošná uistenie, nepravdivé informácie alebo tzv. "milosrdná lož" túto dôveru narúša. Nedáva človeku možnosť prijať situáciu so všetkými dôsledkami a predovšetkým pripraviť sa na ďalšie fázy ochorenia.

Čo robiť po oznámení diagnózy ?

Žena by v provom rade nemala zostávať so svojím ochorením sama. Mala by o tom povedať svojím najbližším, povedať im o svojich pocitoch a neskrývať ich. Taktiež sa netreba báť prijať ponúkanú pomoc od rodiny a priateľov a tým tak vzájomne uniesť veľkú emočnú záťaž na oboch stranách.

Ak má žena deti, mala by ich informovať adekvátne k ich veku a emočnej zrelosti. Keď sa vzájomne chorý, rodina a priatelia podelia o diagnózu, vytvorí sa tak základ porozumenia a dôvery

Reakcie na závažné ochorenia môžu byť rôzne. Emócie, ktoré ženy prežívajú, sú súčasťou procesu vyrovnania sa so skutočnosťou zhubné choroby. Touto problematikou sa zaoberala Američanka Elizabeth Kuber-Rossová, ktorá v roku 1969 vydala knihu s názvom On Death and Dying (Hovory s umierajúcimi). V knihe sú uvedené štádia psychického procesu, ktorým človek reaguje na príchod a rozvoj nádorového ochorenia vedúceho až k smrti.

Štádia pri oznámení rakoviny prsníka

Štádia šok, popretie, stiahnutie do izolácie, zloba a hnev, zjednávanie, depresia, akceptácia, dôstojný pokoj, rezignácia a zúfalstvo, opisuje mnoho ďalších autorov rovnako alebo podobne.

Prvou fázou, ktorá je reakciou na podozrenie, že je ochorenie zhubné, je zatváranie očí pred skutočnosťou a osamelosti, šok, popretie a stiahnutie do izolácie. Najčastejšie sú kladené otázky: "Ja?", "To nie je možné!", "Tomu neverím.". Ide o obranu psychiky. Toto štádium nastáva zvyčajne ihneď po zistení choroby a trvá len krátku dobu. Je charakterizované predovšetkým strachom z bolesti a zo smrti. Žena môže mať tiež pocit otupenosti a obmedzené vnímanie informácií. Touto prvotné fázou prechádzajú takmer všetci chorí. Získavajú čas na vysporiadanie sa s chorobou a vyrovnanie s novou situáciou.

Druhou fázou je zloba, hnev. Reakcie chorého bývajú rôzne. Najčastejšou otázkou býva: "Prečo práve ja?". Toto obdobie je veľmi náročné pre rodinu i priateľov. Ženu ovládajú pocity krivdy, nespravodlivosti a hnevu. Reaguje podráždene, nikto jej poriadne nevyhovie, vybíja si zlosť na ostatných, kamkoľvek pozrie, nachádza dôvod ku zlosti. Ak je chorej venovaná náležitá pozornosť a predovšetkým čas, začne sa čoskoro upokojovať.

Tretím štádiom je vyjednávanie, čiže zjednávanie. Je to krátka fáza, ale pre chorú veľmi dôležitá. Najčastejšími výroky sú: "Hlavne aby som sa dožila ....", "Kiež by som sa dočkala ...". Pacienti odmenou za predĺženie života odsúhlasia, činia veľké sľuby, konajú dobra. V takejto situácii je vhodná spolupráca psychológov.

Vo štvrtej fáze, fáze depresie, sa prelínajú dva druhy. Neschopnosť plniť svoju spoločenskú životnú úlohu (rolu matky, živiteľky, rolu ženy ako takej) a depresia z očakávaní konca života. V týchto ťažkých chvíľach je dôležitá prítomnosť najbližších a ich trpezlivé načúvanie. Človek žije z nádeje a pravá nádeje sa deje v trpezlivosti.

Posledným, piatym štádiom je súhlas. Oznámenie pravdy môže v niektorých prípadoch oslobodzovať, pravda však môže tiež zraňovať. Žena svoje ochorenie berie ako realitu. Aj napriek závažnosti choroby je zmierená sama so sebou, so životom i s možnosťou smrti. Súčasťou procesu vyrovnania môžu byť aj ďalšie pocity, ako je depresia, izolácia, zmätok a zmeny nálad.

Rovnako ako liečba rakoviny si vyžaduje veľa času, je veľa času tiež potreba k tomu, aby sa žena dokázala so svojimi pocitmi vyrovnať. Oznámenie diagnózy je veľmi vážnou záležitosťou.

U žien s rakovinou prsníka sa k faktu, že ide o onkologické ochorenie, pridáva aj ďalší dôležitý aspekt, ktorým je postihnutie samotnej identity ženy v ženstva, prostredníctvom chirurgické operácie. Nech ide už o odstránenie celého prsníka alebo len jeho časti, môže tento zmena pôsobiť veľmi traumaticky. Prsia sú pre ženu veľmi dôležité a akákoľvek zmena môže mať veľmi silný vplyv na jej sebavedomie.

Čas na akceptovanie zmeny

Mnoho žien preto potrebuje čas, aby sa s takouto stratou vyrovnali. Zvyčajne nachádzajú rôzne spôsoby, ako sa so zmenou svojho tela vyrovnať. Niektoré sú radšej sami, keď sa majú prvýkrát pozrieť na výsledky operácie, iné potrebujú podporu a prítomnosť partnera. Tak aj tak sú prvé mesiace veľmi traumatizujúce a mnoho žien prežíva rozporuplné pocity.

Niektoré ženy si pripadajú zraniteľné, potrebujú čas, aby sa upokojili a získali dostatok odvahy byť s niekým iným, aj keď je to ich milovaný partner alebo blízka kamarátka. Iné zasa potrebujú získať telesnú podporu a dotyk ihneď, čo pomáha prekonávať strach. Psychická podpora je na tomto mieste neoceniteľná. Slová útechy, ktorá sprvu pripadajúca ako fráza, sú však skutočne pravdivé a časom pomôžu opäť k nadobudnutiu sebadôvery.