Ako sa rozprávať o rakovine (1. časť)

Reakcie na rakovinu

Prvou reakciou po diagnostikovaní rakoviny je zvyčajne otázka „Prečo práve ja?“. Potom nasleduje strach, hnev, ľútosť. Postupom času, ako sa pacient začína oboznamovať s podrobnosťami o svojej chorobe a s možnosťami liečby, pociťuje obrovské množstvo rôznych emócií, čo môže byť ohromujúce pre jeho psychiku.

Fyzické a chemické zmeny v organizme zapríčinené samotnou liečbou vyvolávajú veľmi silné emócie. Prvým krokom je uvedomenie si samého seba a svojich pocitov. Je úplne v poriadku akceptovať svoje pocity také, aké reálne sú a nesnažiť sa potlačiť to, ako sa človek cíti.

Keďže každý človek je individuálna osobnosť, neexistuje univerzálny návod, ako by sa mal pacient otvoriť druhým ľuďom a rozprávať o tom, čo prežíva. Jediným správnym ukazovateľom je vnútorný pocit každého jedinca. Treba sa zamyslieť, preskúmať svoje vnútorné pocity a rozhodnúť sa ako a s kým sa chcete o svoje pocity podeliť.

Zo začiatku sa rozhovor vždy riadi určitým základným scenárom – pacient sa zverí danému človeku so svojou diagnózou, o aký typ rakoviny sa jedná, aké sú možnosti liečby, prípadné akú má prognózu. Keď si človek vypočuje túto správu, zvyčajne zvážnie, preto je dobré, ak sa ho chorý snaží upokojiť a ubezpečiť, že bude z chorobou bojovať a ocení jeho podporu, a povzbudenie.

Priebeh konverzácie

Potiaľto je priebeh väčšiny rozhovorov zhruba rovnaký. Teraz ale môže nastať tá chvíľa, kedy dotyčná osoba, s ktorou sa pacient rozpráva, nevie nájsť tie správne slová, pretože:

• sa bojí, že povie niečo nevhodné a chorú osobu nahnevá, alebo sa dotkne citlivej témy, o ktorej sa pacient nechce rozprávať
• nechce sa príliš vyzvedať, nie je si istá, či je vhodné klásť otázky o chorobe
• nechce aby to vyzeralo ako nezáujem ale rozhovor je jej nepríjemný
• nevie, akým spôsobom by mala poskytnúť chorému oporu a povzbudenie, čo sa od nej očakáva

Podnet k ďalšej konverzácii by mal prísť od pacienta, ktorý by mal dať najavo, že je v poriadku pokračovať v danej téme. Môže sa napríklad opýtať, ako sa človek, ktorý sa o tom práve dozvedel, cíti a spolu sa prepracovať otázkami, ktoré budú nasledovať. Týmto spôsobom naznačí, že je v poriadku, ak sa jeden druhému zveria so svojimi pocitmi. Ak však pacient nie je pripravený vypočuť si, čo ostatných trápi, alebo aké majú obavy, nemal by klásť takéto otázky.

Niekedy je príliš zložité zmieriť sa s vlastnou chorobou a pripraviť sa psychicky na liečbu aj bez toho aby človek ešte strachoval, ako to zvládajú ľudia okolo neho. Vyžaduje si to snahu a zvládnutie vlastných emócii, na to však pacient často nemá energiu. Avšak ak chce byť ku svojim blízkym od začiatku otvorený, toto je cesta.

Prídu aj chvíle, kedy chorý človek nechce hovoriť o tom, ako sa cíti, alebo čo cítia ostatní. V tom prípade to môže ostatným jemne dať najavo napríklad takto: „Vieš, normálne nemám problém hovoriť o svojej chorobe, ale dnes sa na to necítim. Dúfam, že to pochopíš.“ Týmto spôsobom si pacient sám určí hranice, kedy a za akých podmienok je schopný hovoriť o rakovine.

Komu a čo o rakovine povedať

Keď sa človeku pacient zverí so svojou chorobou, obvykle nasleduje veľa otázok o samotnej diagnóze, o liečbe, o tom ako to pacient zvláda. Je v poriadku vysvetliť podrobnosti pár najbližším priateľom a blízkej rodine. Ale keď má človek trpiaci rakovinou vysvetľovať každému vo svojom okolí (susedom, spolupracovníkom, známym, ...) od začiatku dokola stále to isté aj so všetkými detailmi, môže to byť veľmi únavné, dokonca až otravné.

Užitočným trikom pre pacientov je odkázať tých, ktorí sa zaujímajú o bližšie podrobnosti o chorobe a spôsoboch liečby na webové stránky (napríklad , www.medicc.eu, www.lpr.sk), kde si môžu vyhľadať všetky informácie o rakovine. Liga proti rakovine zároveň prevádzkuje aj Linku pomoci, kde odborníci ochotne odpovedajú na otázky týkajúce sa tejto choroby.

Onkologický pacient by si zároveň mal byť vedomý svojich hraníc, ktoré pri rozhovoroch nechce prekročiť. Ide o témy, o ktorých nie je pripravený hovoriť. Niekto sa napríklad rozčúli, keď sa ho pýtajú, prečo zvolil práve takú a takú liečebnú metódu a či by nebolo lepšie vyskúšať niečo iné. Inému môže byť nepríjemné, keď je neveriaci a ľudia okolo neho začnú hovoriť že Boh ho skúša, alebo niečo podobné.

Preto je dobré dopredu rozmýšľať o témach, ktoré sú danému človeku nepríjemné a premyslieť si odpovede, ktoré sú prijateľné a zároveň ukončia akúkoľvek ďalšiu konverzáciu na tú tému. V tom momente, ako pacient danú vec zahovorí, musí byť zároveň pripravený prejsť na inú tému. Jednou z možností je napríklad veta: „ Už ma unavuje stále sa rozprávať o rakovine, poďme sa porozprávať o niečom inom.“

2 časť článku