Ako bojuje Európa proti rakovine? + Prejavte o chorého záujem a ponúknite mu pomoc

Ako bojuje Európa proti rakovine?

Po politických zmenách v roku 1989 sa ukázalo, že v niektorých oblastiach kontroly rakoviny musíme ešte veľa doháňať.

Rakovina patrila už v dávnej minulosti k najobávanejším chorobám. V predstavách ľudí sa totiž spájala so smrťou. Tieto názory boli pochopiteľné, keďže v tých časoch sa rakovina nedala spoľahlivo diagnostikovať, ani úspešne liečiť. Možnosť zmierniť utrpenie chorých a liečba bolesti boli navyše na veľmi nízkej úrovni.

V priebehu ďalšieho rozvoja onkológie sa ukázalo, že boj proti rakovine sa nemôže obmedzovať iba na medicínske riešenie, a že si vyžaduje spoluprácu medzi mnohými disciplínami, ale tiež značné financie. Bolo zrejmé, že sa nedá očakávať, že by toto obrovské bremeno znášala iba štátna správa. Ďalší pokrok bolo možné dosiahnuť iba spojením síl celej spoločnosti.

Prvým priekopníkom v realizácii tejto predstavy bolo Francúzsko, kde už v roku 1918 vzniklo hnutie s názvom Liga proti rakovine. Dalo impulz, ktorý sa postupne začal ujímať a v celej Európe viedol k rozmachu podobných organizácií. Politický vývoj po druhej svetovej vojne však spôsobil, že poslanie tohto programu zostalo v štátoch socialistického bloku nepovšimnuté.

Na stretnutí hláv štátov a vlád krajín západnej Európy v roku 1986, na ktorom sa riešila alarmujúca situácia vyplývajúca z nárastu výskytu rakoviny a úmrtia, bol vyhlásený program Európa proti rakovine. To bol začiatok rozsiahleho úsilia smerujúceho k zníženiu bremena rakoviny prostredníctvom prevencie, odstraňovania mýtov, podpory širokej škály klinických a výskumných projektov a zlepšovania kvality života chorých.

Prvým štátom z bývalého východného bloku, ktorý sa k tomuto programu pripojil, bolo vďaka iniciatíve, ktorá vznikla v Bratislave, Československo. Náš záujem o spoluprácu bol prijatý s nadšením. Stali sme sa členmi Európskej asociácie líg (ECL) a Medzinárodnej únie pre kontrolu rakoviny (UICC).

Dnes, takmer po 25 rokoch existencie Ligy proti rakovine, môžeme s uspokojením konštatovať, že sa nám podarilo mnohé medzery postupne vyplniť. Naša účasť na riešení úloh v rámci Európskeho partnerstva v boji proti rakovine a podpísanie Svetovej deklarácie z roku 2011 dokazuje, že Slovensko nechce stáť bokom.

MUDr. Eva Siracká, DrSc.

Prejavte o chorého záujem a ponúknite mu pomoc - Psychoonkológia pomáha pacientom i rodine

Pacienti, ktorým je diagnostikovaná rakovina, alebo s týmto ochorením žijú už dlhšie, sa musia vyrovnať s množstvom náročných situácií a vnútorných pocitov. Čo prežívajú a ako im môžeme pomôcť? Odpovedá psychoonkologička PhDr. Andrea Križanová.

Vaším povolaním je psychoonkológia. Čomu sa venuje a ako dokáže pacientovi, prípadne jeho rodine pomôcť?

Psychoonkológia sa venuje najmä psychosociálnym faktorom, ktoré sa podieľajú na vzniku onkologických ochorení. Takisto sa zameriava na komunikáciu s pacientom v rámci rodinného, partnerského a zdravotníckeho zariadenia. Súčasťou procesu vyrovnávania sa s chorobou sú aj depresívne a úzkostné stavy. Psychoonkológia ponúka pacientovi pomoc pri ich zvládnutí.

Rakovina je pre ľudí obrovským strašiakom. Ako ju pacienti prijímajú? Prechádza takto chorý človek nejakými typickými štádiami?

Našťastie dnes už neplatí, že rakovina znamená koniec života. V onkológii, či už vo výskume alebo v liečbe, sa udiali veľké pokroky. Dnešným pacientom dovoľujú žiť kvalitnejší a dlhší život. No aj napriek osvete a možnostiam liečby prežíva asi každý pacient na začiatku ťažké chvíle. Nechce uveriť, že je chorý, môže sa hnevať, alebo môže nastúpiť sebaľútosť, depresívne či úzkostné nálady. Ak má okolo seba ľudí, ktorí ho vedia usmerniť, podržať a motivovať, je to prvý krok k úspešnosti liečby. Samozrejme, ak je ochorenie v štádiu, že je ho možné liečiť.

Niektorí ťažko chorí pacienti vedia, že nemajú dobrú prognózu. Ako sa dá vyrovnať s pocitmi, ktoré prichádzajú zoči-voči očakávanej smrti?

Zomieranie je jedna veľká téma, plná sily a rôznych emócií. To, čo o nej môžem povedať, viem sprostredkovane, od pacientov, ktorí sa so mnou o zážitky pri umieraní podelili. Byť blízko smrti nás môže veľa naučiť. Môže nám v našom živote ukázať podstatné veci, vidieť ľudí v inom svetle a poznávať podstatu nášho bytia. Vyrovnávanie sa so smrťou je proces. Nie každému sa podarí ho prijať, ale je dôležité sa o to aspoň pokúsiť.

Veľa závisí od zrelosti osobnosti, a tiež od veku a situácie, v akej sa nachádza. Veľkú silu vo vyrovnávaní sa so smrťou môže mať aj viera. Stretla som muža s malým dieťaťom, ktorému na rakovinu zomierala mladá žena. Situáciu zvládal vďaka tomu, že veril v posmrtný život. Spôsob, ako s ňou dokázal byť v tejto ťažkej chvíli, bol obdivuhodný.

Môže rodina, priatelia alebo zamestnávateľ pacientovi s rakovinou uľahčiť jeho situáciu?

Ak chceme pacientovi pomôcť, mali by sme mu pomoc v prvom rade ponúknuť. Ak je to náš príbuzný, ale aj priateľ, navrhnime mu, že s ním pôjdeme na vyšetrenie, zavezieme ho do nemocnice, ponúkneme mu obed, nakúpime, pomôžeme s deťmi, prinesieme inšpirujúcu knihu. Zamestnávateľ môže pomôcť tak, že zamestnancovi upraví pracovnú dobu, umožní mu odpočinok počas pracovnej doby a aj napriek chorobe bude vnímať kvality, ktoré v sebe tento človek stále nesie.

PhDr. Andrea Križanová, Liga proti rakovine a Onkologický Ústav sv. Alžbety v Bratislave