Rakovina a štádiá jej prijatia pacientom

Pokus o opis fáz prežívania závažného, život ohrozujúceho ochorenia akým rakovina je, bol realizovaný už niekoľkokrát s podobnými výsledkami. Najznámejšou odborníčkou v tejto oblasti je Elizabeth Kübler-Rossová, ktorá už v roku 1969 vydala knihu s názvom On Death and Dying. Na základe rozhovorov s nevyliečiteľne chorými pacientmi vytvorila krivku vyrovnávania sa s chorobou. V tejto knihe sú uvedené štádia psychického procesu, ktorými človek reaguje na príchod a rozvoj obávaného zhubného nádoru vedúceho k smrti.

Hoci lekársky pokrok posunul rakovinu do kategórie chronických ochorení a výrazne zvýšil dĺžku a kvalitu života a pravdepodobnosť uzdravenia, ľudia prežívajú fázy podobne ako pred mnohými rokmi, predovšetkým preto, že onkologické ochorenia stále ovplyvňujú mýty a nesprávne interpretácie. Znalosť týchto fáz je veľmi dôležitá predovšetkým pre samotného pacienta, ktorý môže lepšie pochopiť svoje vlastné reakcie a má možnosť ich ovplyvniť. Jednotlivé fázy Elizabeth Kübler-Rossová pomenovala nasledujúcim spôsobom: fáza negácie, agresie, vyjednávania, depresia a zmierenia.

Prvé štádium – negácia

Prvé štádium je reakciou na príchod choroby. Pacient prežíva šok a všetky oznámenia popiera. Ako bežná obranná stratégia psychiky nastupujú po vyslovení diagnózy typické vety ako: "Nie, to nemôže byť pravda, to nie je možné.", "Neverím tomu". Človek sa uchyľuje k negácii choroby, k popieraniu, zatváraniu očí pred skutočnosťou a sťahuje sa do svojho izolovaného sveta. Touto prvotnou fázou prechádzajú takmer všetci chorí, pretože získavajú čas na vysporiadanie sa s chorobou, zvolenie ďalších postupov a vyrovnanie sa s novou situáciou.

V tejto fáze je dôležité nadviazať vzájomný kontakt a vytvoriť prostredie dôvery medzi pacientom a zdravotníckym personálom. Fáza by mala byť len dočasná, sú však popísané prípady, kedy človek zotrvá v tejto fáze až do smrti. S popieraním skutočnosti sa môžeme stretnúť aj viackrát v priebehu choroby, predovšetkým v spojení s neúspechom liečby.

Druhé štádium – agresia

Po prekonaní prvej fázy, kedy už nie je možné popierať danú skutočnosť, prichádza obdobie veľmi náročné pre rodinu a priateľov chorého a zdravotnícky personál. Celú osobu človeka ovládajú pocity krivdy, nespravodlivosti, závisti a hnevu. Tento hnev môže vyrastať zo strachu zo smrti a z bolesti. Chorý človek reaguje podráždene, vybíja si svoju zlosť a zlobu na okolie, predkladá nezmyselné sťažnosti a požiadavky. Neexistuje nič s čím by bol pacient spokojný.

Všetky zainteresované osoby je nutné oboznámiť s koncepciou prežívania choroby, pretože práve v tejto fáze potrebuje chorý pochopenie a prijatie druhých, aby sa vo svojom vývoji v prijatí choroby posunul ďalej. Je nutné nebrať slovné útoky osobne, ale uvedomiť si, že sú dôsledkom životnej krízy. Ak je chorému venovaná náležitá pozornosť a predovšetkým čas, začne byť pokojnejší.

Tretie štádium – vyjednávanie

Táto fáza väčšinou trvá pomerne krátke obdobie, napriek tomu je pre chorého človeka dôležitá, pretože má motivujúci charakter. Chorý sa zameriava na individuálny cieľ v budúcnosti, ktorého by chcel dosiahnuť. Cieľom môže byť predĺženie života, zbavenie sa bolesti, rýchle vybavenie určitých záležitostí. Pacienti sa zvyčajne dohodnú v tajnosti s bohom, sľubujú konanie dobra, skromnosť a pokoru.

Ide o obdobie hľadania nových lekárskych prístupov. Hoci ústami lekára nebolo nič podstatného oznámené, pacient tuší, že jeho choroba bude dlhodobá alebo dokonca trvalá. V tomto období sa stretávame s výrokmi ako: "Hlavne, aby som sa dožil vnúčat" alebo "Kiež by som sa dočkal promócie svojej dcéry". Ak však sľuby vychádzajú z pocitu viny je nutné sa nimi zaoberať a oslobodiť chorého od zväzujúcich a nepríjemných pocitov.

Štvrté štádium – depresia

V tejto fáze pacient prežíva hlboký smútok, ľútosť, pocit veľkej straty, rezignuje na liečbu. Človek už nedokáže svoje ochorenie ďalej popierať, plne si uvedomuje vážnosť situácie. Depresia vychádza z neschopnosti plniť svoju spoločenskú úlohu (rolu matky, živiteľa rodiny, zamestnancov), zo zhoršenia choroby a konca života - očakávania toho čo bude. V týchto chvíľach je pre chorého neoceniteľná prítomnosť blízkych, podpora chorého vo vyjadrení jeho obáv a emócií a trpezlivé načúvanie. Nie je vhodné smútok zľahčovať prehnaným optimizmom, ktorým si chorého skôr vzdialime.

Piate štádium - zmierenie

Konečné prijatie pravdy môže mať podobu dôstojného pokoja a vyrovnanosti, ale aj rezignácie alebo zúfalstva. Ak sa pacient vyrovná so svojím stavom, dôjde k vnútorného mieru a pokoju. Zníži sa potreba komunikácie a záujmu o okolité dianie. Tichá prítomnosť či stisk ruky však môžu ešte chorého uistiť, že nezostal opustený.

Toto štádium nepredstavuje však predčasné vzdanie sa, ale prijatie skutočnosti. Veľmi často sa objavuje pokora k životu. Podobne ako v detstve sa aj v závere života objavuje rastúca potreba spánku. V tejto fáze potrebuje viac pomoc rodina ako sám pacient. Rozdiel medzi prijatím a rezignáciou výstižne popisuje Elizabeth Kübler-Rossová: "Pacienti, ktorí svoj osud prijali, získavajú veľmi osobitý výraz vyrovnanosti a mieru. V ich tvárach sa odráža stav vnútornej dôstojnosti. Ľudia, ktorí len na svoj ​​osud rezignovali tento výraz chýba, naopak v ich tvárach môžeme vidieť zatrpknutosť a duševné trápenie ako výraz pocitu márnosti, zbytočného usilovania a chýbajúceho zmieru. Tento výraz je veľmi ľahko odlíšiteľný od výrazu ľudí, ktorí dosiahli naozajstného štádia prijatie pravdy. "